EDITORIÁL
Biela košeľa a veda Mám priateľa. Je veľmi zručný. Je vzdelaný. Nielenže ukončil vysokú školu, ale má aj „kopec pečiatok“. Odborných. Nielenže má odbornosť dnes veľmi vyhľadávanú, je informatik, ale doplnenú o profesionalitu v silnoprúdovej elektrotechnike. A viete čo ma na ňom hnevá?! Pracuje pre človeka, ktorého by som charakterizoval ako vykorisťovateľ ranného kapitalizmu. Tento prívlastok si dovolím dať pre veľké množstvo reálnych situácii, kde zamestnávateľ prekročil prah úcty k práci svojich podriadených. A napriek tomu môj priateľ nenašiel sebaúctu k svojej vzdelanosti a šikovnosti! Akoby sa bál urobiť o krok viac a vydať sa svojou cestou vzdelania. Viem, tá cesta môže byť kľukatá. S pádmi aj vzostupmi. Poznáme však všetci starú múdrosť, že už cesta je cieľom! Keď sa s ním stretnem, niet chvíle, aby som mu nepripomenul, kedy si konečne „oblečie bielu košeľu“? Kedy konečne premení svoju vzdelanosť a šikovnosť na radosť z práce pre seba a pre druhých? Kedy konečne sa prestane báť neúspechu? Vlastného neúspechu, aby ho nakopol, poučil sa z neho a stúpal vo svojom rozvoji vyššie a vyššie? Dnes mi povedal „nič ma nebaví...“ V tom som si uvedomil a dal mu slovnú lekciu o našich mladých vedcoch, o mladých technikoch, ktorí sa prihlásili do súťaže Junior Internet AMAVET. Prihlásilo sa ich 139 so 116 projektami. Avšak do finále postúpilo „len“ 30 výnimočných prác! Som presvedčení, že aj tí čo nepostúpili a neuvidíme ich tento piatok a sobotu vo finále, si odniesli do života skúsenosť, o ktorú sú bohatší a s úctou k svojej vzdelanosti! Želám vám pekný deň a príjemné čítanie aprílového AMAVET Revue! Ján Nemec
|
