„Život nie je videohra, žije sa len na jeden pokus!“
V rubrike AMAVET eRevue „Profil AMAVEŤÁKA“ vám formou rozhovorov predstavujeme už nielen úspechy AMAVET-u ako celku, ale najmä kto za týmito úspechmi sú, ako premýšľajú a konajú, a vlastne prečo to robia…
Ing. Rastislav Hollý je členom AMAVET klubu 966 Pollo v Novej Dubnici, kde je aj učiteľom na SOŠ informačných technológií sv. J. Bosca. Keď som sa zoznámil s Rasťom, ovanula ma jeho ochota pomôcť za každú cenu. Ale predsa, deň má len 24 hodín, z ktorých treba si aj niečo pospať, venovať sa rodine, ale aj svojim záľubám. Na súťaže AMAVET-u pripravuje svojich žiakov, a aj teraz, keď som ho požiadal o rozhovor, bol v plnom nasadení pri príprave žiakov na krajský Festival vedy a techniky AMAVET 2023.
- Takže Rasťo, ako to všetko stíhaš?
Len tak, že som obmedzil komunikáciu na sociálnych sieťach na nutné pracovné záležitosti a zvyšok času sa snažím žiť v reálnom svete.
- Na čo sa špecializuješ pri vedení detí v AMAVET klube?
Najmä na 3D tlač a pokúšam sa zoznámiť svojich žiakov aj s astronómiou.
- Kedy si sa dozvedel o AMAVET-e a čo Ťa motivovalo stať sa amaveťákom?
O AMAVET-e som sa dozvedel od Janky Šošovičkovej, vedúcej nášho klubu. Bol som u nich na Súkromnej ZŠ v Novej Dubnici robiť pre deti prednášku o 3D tlači. Oslovila ma najmä idea dobrovoľníctva a podelenia sa o vedomosti a skúsenosti s ďalšou generáciou práve začínajúcich vedátorov. Tuším to bolo asi v roku 2016?
- Ako získavaš deti, aby sa aj po vyučovaní venovali práci v AMAVET klube?
Myslím, že mám veľké šťastie, že môžem pracovať na technickom lýceu spojenej školy sv. Jána Bosca, kde stretávam žiakov – stredoškolákov, ktorí majú záujem o techniku. To už nie sú deti, ale mladí ľudia, ktorí sú plní ideálov, majú veľa skvelých nápadov, chcú tvoriť a zlepšovať svet. Tí často ocenia, keď ich niekto z učiteľov vypočuje a poradí im s ich projektami, aj keď na prvé počutie vyzerajú nerealizovateľne. Teší ma, že s odstupom času vidím, ako sa aj oni, niektorí sú už vysokoškoláci, podobne snažia podporiť ďalších mladých.
- Spomenieš si na nejaký životný príbeh žiaka, ktorému hravé vzdelávanie po vyučovaní otvorilo cestu k výraznej sebarealizácii? (alebo niečo podobné z praxe v klube…)
V klube som len 6-7 rokov, čo v porovnaní s ostatnými nie je až tak veľa, ale aj za ten čas je už možné sledovať, ako niektorí študenti aj vďaka AMAVET-u našli v sebe talent, o ktorom predtým ani netušili. Tiež súťaže, konkrétne napríklad Junior Internet AMAVET, dáva mladým možnosť prejaviť sa v oblastiach, do ktorých by sa nepúšťali, možno len preto, že im chýba trocha sebadôvery.
- Aký je Tvoj vzťah – práca a súkromie?
Asi sa viac venujem práci 😊… Keď človeka práca baví a nájde sa v nej, tak sa mu z práce môže stať povolanie. Najmä keď má pocit, že to má zmysel!
- Ako využívaš čas mimo prácu? Ktorá forma relaxu Ti prinesie najväčšie uspokojenie?
Veľmi rád chodím do prírody. Cez deň na turistiku, v noci pozorovať hviezdnu oblohu. Toho času, ktorý trávim vonku, ale nie je toľko, koľko by som chcel. O to viac si vážim každú chvíľu, kedy môžem ísť aspoň na krátku prechádzku.
- Určite máš veľa životných cieľov, na ktoré si si zatiaľ nenašiel čas. Ale predsa, ktorý z nich mieniš realizovať v najbližšom čase?
Plánov je veľa, ale nechcem predbiehať…
- Je niečo v Tvojej profesionálnej práci, čo by si s odstupom času urobil inak?
Áno, určite. V živote každého človeka sú rozhodnutia, ktoré s odstupom času a pribúdajúcimi skúsenosťami prehodnocuje a asi by ich urobil inak, možno lepšie. Ale či by to bolo skutočne lepšie, sa nikdy nedozvie, lebo život nie je videohra, žije sa len na jeden pokus.
- Na čo som sa nespýtal, a mal by som?
V súvislosti s predchádzajúcou otázkou mi napadá, že si sa nespýtal, či by som sa s odstupom času opäť stal AMAVEŤÁKOM. A keďže si aj po rokoch myslím, že AMAVET je super a jeho činnosť má zmysel, určite by som Ti odpovedal: „Áno – bez váhania!“ 😊
Za úprimný rozhovor ďakuje Ján Nemec