Autonómna robotická platforma

Spolupráca na diaľku priniesla svoje ovocie

Stanislav Jochman a Michal Miškolci sú gymnazisti, ktorí sa zaujímajú o informatiku a robotiku. Spoločne vytvorili projekt, ktorého celý názov znie Autonómna všesmerová robotická platforma schopná lokalizácie objektov. Po skúsenostiach na viacerých súťažiach sa dostavil aj úspech na Festivale vedy a techniky AMAVET 2019, ktorý sľuboval postup na Belgian EXPO 2020. Vzhľadom na situáciu, ktorá nedovoľovala zorganizovanie súťaže, sa cesta do Belgicka nekonala. Namiesto toho však boli študenti úspešní na virtuálnom Vernadsky contest, ktorý sa zvykol tradične konať v Moskve. Ako by opísali svoj projekt laikovi?

Čoraz viac sa vo svete využíva na pomoc ľuďom robotika. Zamerali sme sa na to, aby sme vyrobili robota, ktorý je univerzálny. Aby sa dal využiť na mnoho vecí. Videli sme použiteľnosť platformy v rôznych súťažiach a takisto v skladoch alebo pri pomoci dôchodcom, či v nemocniciach. Teraz je to aktuálne, keďže sa v nemocniciach rieši, ako s pacientami vymieňať veci bez toho, aby niekoho ohrozili. Bol by dobrý nápad vytvoriť platformu, ktorá sa vie hýbať viacerými smermi a je modulárna.

Gymnazisti robotickú platformu vytvorili od počiatočných nákresov až po jej konštrukciu, vytvorenie algoritmov a programu, ktorý jej umožňuje fungovať. Na projekte samotnom pracovali niekoľko stoviek hodín. Všetkému však predchádzal istý vývoj. Čo zaujímalo Michala v detstve?: „Od malička ma zaujímali rôzne technologické veci. Oco pracoval v takejto oblasti, tak sa to ku mne dostávalo. Začal som asi ako Stano – s legom a so stavebnicou mindstorms, kde som súťažil aj na FLL (First Lego League). Keď som sa prihlásil na robotiku, boli sme tam asi 10 ľudia, čo s tým ešte nemali nič. Mali sme dvoch mentorov a zúčastnili sme sa FLL s legorobotom. Postúpili sme, dostali sme sa do Maďarska a vyhrali sme v kategórii teamwork, čo ma posunulo a bol to najväčší boom. Začal som sa potom sám iniciovať do rôznych súťaží a projektov. Veľa ľudí postupne odstúpilo a zostali sme traja. Aj spolu so Stanom, ktorý je 300 kilometrov ďaleko. Ale spoznali sme sa tiež na súťaži.

Stanislavov záujem tiež naštartovalo lego, no túžba niečo tvoriť prišla ešte skôr: „Už od útleho veku ma bavili televízne programy ako napríklad Boriči mýtov. Videl som v tom inšpiráciu, že by som mohol dokázať vytvoriť niečo, čo sa nedá kúpiť. Keď som prišiel na gymnázium, otvorila sa mi možnosť dostať sa k legu. Začínal som tiež na FLL, vyskladali sme tím. Prvé roky to bolo tragické, lebo sme mali málo skúseností a znalostí. FLL nie je zamerané len na robotiku, ale aj na iné kategórie, postupne sme sa učili. Dalo mi to veľa do budúcna.“

Keďže Stanislav je z Košíc a Michal z Martina, vytvárať jedného hardwérového robota nebolo jednoduché. Mnoho ľudí sa tomu čudovalo. Spolupráca však bola efektívna, pretože Michal mal prístup k CNC fréze a Stanislav tlačil diely na 3D tlačiarni. Väčšinu senzorov vytvárali na diaľku a stretávali sa v nevyhnutných prípadoch.

Od lega k robotom

Každý si prešiel svojim vývojom a záujmov bolo viac. Michal sa venoval klavíru, plávaniu, skautingu, cyklistike, rubikovým kockám, matematike a fyzike, jazdeniu s RC modelmi a dráhovými modelmi. Obaja študenti však mali skúsenosti s legom a inšpirovala ich kultúra Maker Fairov či Maker Clubov. V Bratislave sa tiež spolu zúčastnili na prvom Maker Fairi. Lego však má isté limity a Stanislav pochopil, že bolo treba posunúť sa ďalej: „Robot, ktorý mal zlý algoritmu,s ale bol postavený z arduina bol oveľa rýchlejší ako robot, ktorý mal vyladený algoritmus, ale bol pomalý z dôvodu limitácie lega. Začal som sa preto zaujímať o elektroniku. Zopár rokov to trvalo, kým som sa posunul do štádia, v ktorom viem robiť roboty a som spokojný. Stále sa však učím“.

Mentor by sa naozaj zišiel

Každý aktívny študent vie, aký nápomocný môže byť správny mentor, ktorý dokáže človeka nasmerovať. Michal zhodnotil situáciu podobne. „Nie veľa ľudí mi dalo veľa skúseností. Reálne to bolo skoro všetko samoštúdium. V prvom a druhom ročníku mi učitelia informatiky veľmi pomohli, no potom dali od krúžku ruky preč a tento rok som ho už viedol ja v škole. Vedel som, že je treba to oživiť. Za 4 roky, čo som študoval, som si uvedomil, že mentor je niekto, kto by sa naozaj zišiel. Ak by som mal ja mentorovať, určite to podstúpim. Odhliadnuc chýbajúceho mentora v robotike, sú ľudia bez ktorých by som sa tak ďaleko nedostal. Veľká vďaka patrí Amavet klubu 549 – pani Ristvejovcom sídliacim v centre pri našej škole. Pomohli mi nielen užitočnými radami do rôznych súťaží ale aj priestormi v ich centre, ktoré sme často využívali pri príprave na súťaže. Bez nich by som sa FVAT pravdepodobne nezúčastnil. Rovnako chcem poďakovať aj pani riaditeľke a zástupcom v našej škole, ktorý nám vždy pomohli v zháňaní finančných prostriedkov a administratíve pri vybavovaní grantov“.

„Kým sme robili lego, pred nami už boli nejaké tímy na škole a pani profesorka mala skúsenosti s legom a tak nám s ním mohla pomôcť. Po prechode na robotiku som spravil rázny krok, ktorý ešte veľa ľudí na našej škole nespravilo. Na súťažiach je super to, že aj keď súperíme, tak sú ľudia ochotní pomôcť. Zoznámili sme sa s niekým, kto sa tomu venoval. Od mentora netreba čakať, že vám všetko fyzicky ukáže, ale skôr navedie na nejakú cestu. Pani profesorka ma zoznámila s ľuďmi, ktorí mi vedeli pomôcť. Našli sme si veľa kamarátov, s ktorými niečo vyriešime, keď potrebujeme pomôcť“, hodnotí Stanislav. Vyzdvihol aj ideu Maker Clubov, ktoré na Slovensku nie sú bežné: „Princíp maker clubu nie je len ten, že máme spoločný priestor a nástroje. Tým, že sa tam schádza skupina ľudí, ten mentoring je kvázi garantovaný. Najmä v Amerike, kde majú niektoré kluby 650 členov. Už tým, že sa s niekým pustíte do reči, posúvate sa“.

Pred súťažou makali do rána

Michal so Stanislavom aktívne súťažia kde sa dá. Snažia sa zbierať skúsenosti a aj spoznávať ľudí. Okrem Festivalu vedy a techniky AMAVET boli úspešní aj na tohtoročnom online Vernadsky contest, ktorý sa zvykol tradične odorať v Moskve. Ocenení boli za prínos do rozvoja v robotike.

„Často je to tak, že keď sa človek pripravuje na súťaž, má jeden deň voľna na študijnú prípravu. Celý deň robí robota. Potom vstáva o štvrtej ráno na vlak, príde na súťaž, po nociach dorába, odsúťaží. Zbalí sa a ide späť a ďalší deň nepríde naučený do školy. Deň pred Festivalom vedy a techniky AMAVET (FVAT) sme ešte vyrábali dve poschodia robota. V noci sme nad tým robili a zrazu tu boli raňajky“.

Zmyslom študentských súťaží nie je len ocenenie. Dôležitá je spätná väzba, ktorá pomáha napredovať. „Aj na SOČ-ke sme súťažili. Až na to, že tam nie je žiadny feedback. Človek spraví 40-stranovú prácu a nakoniec skončí štvrtý na celom Slovensku bez feedbacku“. Michal so Stanislavom zužitkovali svoje skúsenosti už aj ako porotcovia a snažia sa do súťaží dopĺňať to, čo im chýbalo: „Mnoho ľudí nevie, čo od súťaží očakávať, prípadne nemajú prostriedky. Keď sme išli na krajské kolo FVAT, mali sme to relatívne narýchlo urobené, lebo sme sa venovali robotovi. Na celoslovenskom kole sme si už ale nechali profesionálne vytlačiť banner. Zavážilo, že sme už mali skúsenosti. Aj na škole máme súťaž a u mnohých vidno, že tie skúsenosti nemajú. Ja som párkrát bol aj v porote a dávame feedback, čo by mohli urobiť lepšie“.

Treba sa zapojiť do grantov

Gymnazisti mali plány aj na ďalšie súťaženie. „Zúčastníme sa súťaže Istrobot. Plánovali sme Roborave, no kvôli pandémii sa všetko zrušilo. Zbierame finančné prostriedky“. A práve financie sú niečo, čo je nevyhnutné. Najmä v technike. Uvedomujú si preto dôležitosť propagácie svojich výsledkov a potrebu iniciatívy pri zháňaní prostriedkov. „My sme do robota išli s tým, že potrebujeme relatívne veľa peňazí. Stále sme vyvíjali niečo vlastné, elektronika sa často mení. Chybovosť je oveľa nákladnejšia, ak napríklad niečo zhorí. Keď niekto začína, nemal by očakávať, že mu peniaze len tak niekto dá, ale mal by sa zapojiť do grantov. Môžete byť geniálni, no ak to neviete predať a dostať medzi ľudí, je to zbytočné. Nikomu to nepomôže. Propagácia môže navyše niekoho aj inšpirovať“.

Plány do budúcnosti

Michal sa hlási na FEI STU v Bratislave a na VÚT v Brne. Stanislav sa orientoval na Anglicko, no vzhľadom na aktuálnu pandemickú situáciu nie je jasné, aký bude ďalší postup. Vzhľadom na súťažné úspechy je však automaticky prijatý na STU a UK. V hre je však aj VÚT v Brne. Študijných možností pre pracovitých žiakov je viacej. Zároveň nás zaujímala aj budúcnosť platformy. „Chceli sme to rozbehnúť. Na Slovensko prišla korona relatívne rýchlo a nikto nebol ochotný spolupracovať. Keďže máme termokameru na robotovi, dal by sa využiť na roznášanie liekov či jedla. Zamedzil by sa tak kontakt s nechránenými zdravotníkmi, len sa to nepodarilo zrealizovať“. Robotická platforma má potenciál a dala by sa použiť v mnohých oblastiach. Odporúčame nahliadnuť na ich stránku (https://stanislavjochman.github.io/multidirectional_platform/), kde nájdete viac informácií o úspešnom projekte.

Musí vás to baviť

Michal so Stanislavom majú už viac skúseností z mladými záujemcami o robotiku, najmä z krúžkov, ale aj z iných podujatí. „Videl som na dni otvorených dverí, kde som bol každý rok na informatike, že mladých ľudí nič nezaujíma. Všetci boli ticho. To vnímam ako problém. Iba sledujú ostatných, nechcú vystúpiť z publika.“ Rozprávali sme sa o tom, ako ostatní vnímajú ich prácu a robotiku ako takú. Dôraz kládli najmä na nadšenie z takejto práce, ale aj ochotu investovať čas. Niektorí ľudia sa im čudujú, že do takejto aktivity investujú obrovské množstvo času namiesto sledovania seriálov. Ide však o investíciu, ktorá vás posúva vpred.

„Keď chcete niečo vytvoriť, nebude to trvať 5 minút a treba s tým rátať. Ľudia sa prihlásili do krúžku nadšení, no keď zistili, že je za tým veľa roboty, tak radšej išli domov pozerať netflix. Majú predsudok, že je to jednoduché a dá sa to za 5 minút. To je spôsobené tým, že to tak niektorí ľudia prezentujú, aby sa to jednoduchšie vysvetlilo.“ Východiskom je určite trpezlivá práca na projekte, no gymnazisti nezabudli ani na sociálny aspekt: „Treba si hľadať ľudí, ktorí robia veci, čo ich zaujímajú.“ Znie to jednoducho. Mohol by to byť spomínaný impulz na vystúpenie z davu. Nájsť si zanietených ľudí, ktorí z nadšením zdieľajú svoju prácu a dokážu sa navzájom posúvať vpred. Ak to znie ako niečo, čo by ste chceli robiť, napíšte nám. Môžeme vám pomôcť.

Stanislav hovoril o svojich prvotných inšpiráciách v zmysle, že chcel „vytvoriť niečo, čo sa nedá kúpiť.“ S Michalom skutočne vytvorili inovatívny projekt. AMAVET drží palce, aby robotická platforma ďalej rástla, našla si svoje uplatnenie v praxi a časom sa aj dala kúpiť.

Lukáš Procháska, AMAVET




Warning: file_put_contents(): Only 0 of 55 bytes written, possibly out of free disk space in /nfsmnt/hosting1_1/7/7/77be52b1-c0fe-4275-88a4-d0b455c71647/amavet.sk/web/wp-content/plugins/ewww-image-optimizer/common.php on line 10567