15-ročná tradícia aktívneho relaxu pri mori v AMAVET-e končí

Rok 2020 bol iný ako tie predošlé. Všetci sme sa snažili prispôsobiť novým, covidovým podmienkam, okliešťujúcim naše aktivity. V AMAVET-e sme sa museli triezvymi očami pozrieť na podujatia, ktoré 15 rokov organizujeme v krásnom prímorskom prostredí v srdci Makarskej riviery.

Posledné leto sme si veľmi neužili teplého slniečka a mora. Až koncom júla sme sa nadýchli a rozbehli činnosť a k 15. augustu sme aj skončili. Čistá bilančná strata je 20 tisíc eur. Červené čísla v ekonomike AMAVET-u neveštia nič dobré a nová sezóna sa nejaví uspokojivo.

V AMAVET-e sme postupne strávili myšlienku ukončenia činnosti v kempe Baško Polje a predaja mobilných domčekov, ktoré boli milovaným letným domovom pre popularizáciu vedy medzi nádejnými slovenskými vedcami.

Štvrtok 7. januára 2021 som s otcom, dlhoročným dobrovoľníkom AMAVET-u, dostala PCR testy s tým správnym výsledkom, pripravila som dokumentáciu a vyrazili sme do Chorvátska. 9 hodinová, pokojná cesta po diaľnici, kde len sem-tam prešiel kamión a kde nás dokopy 5 áut predbehlo, skončila v kempe. Tu na nás už čakali pracovníci s kamiónmi, pripravení odmontovať mobiláčiky a vyraziť do Sibinj, kde bolo zemetrasenie a ľudia netrpezlivo čakali na domy, lebo nemali kde bývať.

Hneď po odovzdaní domov Sibinjskej mládežníckej organizácii prišli ďalší dvaja budúci majitelia dvoch domov. Problém nastal, keď zistili, že majú záujem o ten istý dom. Predstavte si dvoch statných chlapov s korením balkánskeho temperamentu ako sa doťahujú. Išlo im o prestíž víťaza. V tomto momente som ďakovala mojej spásonosnej myšlienke osloviť realitnú kanceláriu pri predaji domov. Mário z realitky nebol žiadna trasoriťka a chlapov rozohnal skočením medzi nich ako do ringu bijúcich sa boxerov.

Aby toho nebolo málo, zástupcovia kempu Baško Polje neboli nadšení stratou toho, kto platil nemálo prenájom priestoru každý rok. Nový, mladý riaditeľ kempu, zavolal na mňa políciu s tým, že niekto kradne v kempe. Prišli po mňa policajti a odviedli na recepciu. Po preukázaní kto som a čo som, vyhlásili, že to, čo robím, robím legálne a viac nemajú čo robiť v kempe. Druhá riaditeľka kempu medzitým priznala, že vedela o mojom príchode aj o predaji. Po ďalšom doťahovaní, kto prestrihol zámok na bráne pre požiarnikov, som sľúbila, že zámok kúpim nový, pretože som tušila, že zámok zavadzal niekomu z odchádzajúcich nákladných áut.

Prvé domy boli naložené narýchlo hydraulickou rukou. Pri nahnutí domu nastal pohyb kuchynského riadu v skrinkách, ktoré sa následne otvorili a už sme počuli zvonivé rinčanie rozbitých pohárov. Považovala som to za barbarskú demontáž. Ani sa nesnažili odmontovať vodovodné potrubie ktoré praskalo pod tlakom dvíhajúcich domov.

Ďalšie domy zobrali, nazvem ich, „gazdovia“. Im sa riady nerozbili, všetko fixovali, upevňovali a šraubovali.

Pracovali sme tak ako naši starí rodičia, od svitu do mrku a takto to bolo celý týždeň. Riadili sme sa počasím. S otcom sme rozbíjali terasy, ktoré si nezobrali kupci, pretože boli opotrebované, rozobrali sme veľkú terasu ktorá zažila mnoho táborových hier, otec rozobral sklad, prekladali sme betónové kvádre. Palety boli nasiaknuté vodou a tak boli možno raz tak ťažšie ako za sucha. Posledný deň nás prichýlil Mário z realitky a spali sme v apartmáne pretože bola taká búrka, že vyhadzovala lode na breh. Mňa a moju mušiu váhu vietor na parkovisku odfúkol k džípu a dobrú chvíľu som sa nevedela odlepiť a stáť na vlastných nohách.

V deň odchodu prišla posledná arogantná fuchtľa a zobrala si svoj dom na ostrov Hvar. Posledný dom zostal dom delegáta, čistý ako v deň kedy sme ho kupovali. Upratovanie nemalo konca…

S negatívnymi PCR testami v ruke, naloženým autom a prívesom s motorkou delegáta Miloša Harley Davidsom a dvoma bicyklami sme vyrazili domov, na Slovensko. Zastavili sme sa v servise, pretože prívesu nefungovala elektrika, ale v servise, akoby zázrakom fungovala. Naposledy. Celú cestu domov, aj v noci sme išli bez osvetleného prívesu, len neonky naznačovali, že za autom sa ťahá príves…

Som z tvrdej rodiny a ťažko sa mi prejavujú city. Ale s láskou ďakujem svojmu 75 ročnému otcovi, ktorý stál pri mne a pomáhal mi.

AMAVET pôsobil 15 rokov na vysunutom pracovisku v Chorvátsku. Ale teraz nastal čas skončiť, a tam kde niečo konči, vždy aj niečo začína… O tom vám napíšeme v ďalších článkoch.

Gabriela Kukolová, riaditeľka AMAVET