Michaela Brchnelová – výskumníčka, ktorá podala pomocnú ruku učiteľom na Slovensku

Miška je slovenská vedkyňa pôsobiaca na medzinárodnej úrovni. V súčasnosti pracuje na belgickej univerzite KU Leuven, konkrétne na oddelení fyziky plazmy. Študovala v Holandsku na Delft University of Technology a v rámci stáží spolupracovala s Európskou vesmírnou agentúrou ESA, ESTEC v Holandsku a v Nemeckom vesmírnom centre DLR. Záujem o popularizáciu vedy spája aj s praktickými skúsenosťami z mentorovania slovenských stredoškolákov.

Rozhovor s Miškou vznikol pri príležitosti toho, ako mi napísala otázku, či chce AMAVET ponúknuť učiteľom na Slovensku online vyučovaciu hodinu s ňou. Na nej by porozprávala žiakom o témach vesmíru, astronómie, astrofyziky a zároveň tak priniesla nové témy s podaním akčnej mladej vedkyne do online výučby.

Miška, učiteľom si ponúkla možnosť, že urobíš online prednášku na hodine fyziky. Ako si prišla k tomuto nápadu?

Ja som takto chodievala prednášať na školy už keď som bola na strednej škole – vtedy sme to ponúkali cez Astronomický Klub Bratislava. Potom som sa odsťahovala do Holandska a do Belgicka a zrazu som už nemala možnosť toto robiť, lebo som na Slovensku bola len počas prázdnin. Teraz, počas koronavírusu sa však celé vyučovanie presunulo do virtuálneho sveta, v ktorom na fyzickej vzdialenosti nezáleží, takže sa tá možnosť znovu otvorila. Navyše, veľa mojich koníčkov sa robiť nedá a nechcem stále len pracovať a toto je pekný spôsob, ako si vyhradiť čas aj na niečo, čo ma baví, ale čo je zároveň aj trochu užitočné, teda, aspoň dúfam.

Aká bola tvoja motivácia venovať sa žiakom na Slovensku?

Na Slovensku je veľmi veľa inteligentných, múdrych detí a detí s potenciálom, ale nevedia, čo so sebou môžu robiť. Tak som dúfala, že by som im tieto témy trochu priblížila a možno ich aj trochu namotivovala ísť týmto smerom, keby sa im to páčilo. Ale nejde len o týchto pár detí, ktoré by možno niekedy chceli byť vedci. Celkovo je veda, a v rámci toho aj ten vesmír, na Slovensku dosť zle integrovaná do spoločnosti a myslím si, že aj takýmto spôsobom by sa mala prezentovať, aby sa to nejak začalo zlepšovať. Žiaci vedu väčšinou vidia ako nejakú nepríjemnú matematiku a rovnice a vzorce, ktoré si musia pamätať, ale keď uvidia, čo to všetko vlastne znamená vo väčšom kontexte a ako to tam vonku na základe týchto vecí vlastne úžasne funguje, tak na tieto témy môžu dostať úplne nový nadhľad a byť im viac otvorení. Napríklad, ako nám presne tieto zákony pomáhajú lietať do vesmíru alebo študovať čierne diery.

Aká bola odozva? Bol o tieto hodiny záujem?

Bol o dosť väčší záujem, než som čakala a som tomu veľmi rada. Pôvodne som si myslela, že sa možno ozvú traja alebo štyria ľudia, lebo som si nemyslela, že sa bude chcieť učiteľom tieto veci riešiť a nejak posúvať svoj rozvrh a plán aby mali na takéto aktivity miesto. Takže ma ten záujem naozaj prekvapil. Dokonca veľa učiteľov to potom aj odporučilo kolegom, alebo si sami vypýtali ešte ďalšiu prednášku pre inú triedu alebo na inú tému, čo je tiež super, lebo to znamená, že sa im to aspoň trochu páčilo.

K akým predmetom si tieto prednášky realizovala? Boli aj iné predmety ako fyzika?

Bolo to organizované hlavne cez hodiny fyziky, ale aspoň jednu prednášku som mala aj v rámci biológie a geografie.

V akom veku, ročníku, sa ich žiaci zúčastnili?

Bolo to naozaj veľké rozpätie, vlastne od piatakov na ZŠ až po maturantov, čo bolo super aj pre mňa z toho hľadiska, že som si precvičila komunikáciu s rôznymi vekovými skupinami. Pri maturantoch som nemala problém nejak si vedieť predstaviť, čo už vedia a čo ešte nie, lebo to si sama celkom dobre pamätám. Ale pri tých menších som častejšie musela hľadať a otvárať učebné osnovy, aby som sa uistila, že o tých výrazoch, ktoré používam, aspoň už niekedy počuli, alebo či im tie veci vysvetliť úplne inak. Ja som si tiež na začiatku myslela, že si dopredu spravím nejakých 5-6 prednášok na rôzne témy a tie budem stále používať pre všetkých, ale jednoducho nemôžem urobiť tú istú prednášku pre maturantov ako pre ôsmakov na ZŠ, aj keď tá téma je tá istá, takže tento plán nevydržal veľmi dlho. Takže aj ja som sa toho naozaj veľa naučila.

Koľko hodín, prednášok si dodnes spravila?

V rámci tejto výzvy AMAVET-u to bolo zatiaľ 18-19 hodín. Ja takéto prednášky robím už dlhšiu dobu, ale menej často aj tu v Belgicku v rámci programu Scientist@School a ešte aj pred touto výzvou som robila prednášky v niektorých detských domovoch na Slovensku. Takže dokopy to bude tento rok približne 30 hodín.

Čo na to povedali učitelia?

Učitelia boli prevažne nadšení, ale tu je dosť ťažké povedať, ako veľmi sa im to páčilo. Učitelia si vážili, že som si na to našla čas, takže neviem, či by mi úprimne povedali, aj keby to bolo hrozné :). Trocha sa spolieham na holandských a belgických učiteľov z toho druhého programu, lebo tieto národy sú omnoho priamejšie, čo sa týka spätnej väzby. Raz som sa napríklad jednej učiteľky spýtala na spätnú väzbu a dostala som naspäť dve strany, dokonca aj s komentármi ku konkrétnym slide-om, takže z toho mám trochu lepší obraz a viem, kde zapracovať. Ale v každom prípade si vážim gesto tých slovenských učiteľov, že si to tak vážia a dúfam, že keby to bolo vyslovene zlé, tak mi to naznačia.

Aká bola odozva od žiakov?

Samozrejme, pri nich som zas v nejakej pozícii, ktorú neviem úplne objektívne vyhodnotiť, rovnako ako pri učiteľoch. Niektoré deti mali veľa super otázok a osobne sa mi za prednášku ešte aj poďakovali ústne alebo potom cez email. Ale samozrejme, to je názor, ku ktorému by som opak nepočula. Asi málo detí by mi vyslovene napísalo alebo povedalo počas diskusie, že to bolo strašné. Niekedy sa zas pani učiteľky spýtali žiakov na feedback po prednáške, no zas ich tým postavili do situácie, v ktorej asi nemohli povedať nič horšie ako “bolo to fajn”. V každom prípade, čo som počula bolo naozaj super a ak to v skutočnosti bolo aspoň z desatiny, tak je to super. Som veľmi rada, že som niekoho aspoň trochu zaujala.  Tiež mi veľa žiakov napísalo s tým, že majú záujem o túto tému a chceli by možno niečo ďalej čítať alebo sa nejak zapájať, takže som spokojná.

Spomínaš si na nejakú zaujímavú príhodu alebo reakciu?

Mala som tiež prednášku o vesmíre v jednom centre pre deti a rodiny, kde boli postihnuté deti. Samozrejme, tam sa nedá úplne spraviť prednáška v takom tom klasickom štýle – to by tým deťom nič nedalo. Preto sme vymysleli nejaké aktivity a keďže som nadšenec pre hudobné nástroje, jednou z nich bolo aj to, že som dala dokopy pesničku o rakete, ktorá letí na Mesiac, do ktorej mali deti interaktívne dopĺňať svoje zvuky vesmíru. Po prvej slohe som sa ich teda spýtala, že ako robí raketa, aby sme to do tej pesničky vložili a na to sa kolektívne zhodli, že raketa robí “beeee”, ako ovečka. To bolo aj vtipné a aj prekvapivé. V tejto branži som už pár rokov a békať som ešte raketu nepočula. Pokračovali sme s tým ďalej a vznikla tak super pesnička, ktorá by za iných okolností mi vôbec nenapadla :).

Môžu sa učitelia prihlasovať aj naďalej v priebehu apríla alebo mája?

Áno, určite! Je možné, že tú frekvenciu prednášok trochu alebo aj viac obmedzím – ja to robím dobrovoľne a moji nadriadení o tom ani nevedia. Takže ak prednášam a pripravujem veci cez deň, tak potom musím dobiehať prácu po nociach a víkendoch. Mňa to veľmi baví, takže mi to nevadí, ale samozrejme človek sa časom trochu unaví, takže už nemôžem robiť tri prednášky denne, ako som to niekedy predtým stíhala. Čiže asi to nebude vždy možné zariadiť hneď ten alebo ďalší týždeň, ale ak záujem bude, tak sa čas z mojej strany niekde určite nájde.

Za rozhovor ďakuje Dávid Richter