Kde bolo, tam bolo….Tak sa  začína takmer každá rozprávka. Tá naša, sa začala ale trošku inak. Úplne obyčajným telefonátom od Denisky: „Ľudka, nechcela by si pár repasovaných počítačov pre vaše deti v Divíne? Anka robí jeden projekt a nejaké ti môže dať.“

Rozprávka sa začala nečakanou, šokujúcou správou. Pridobre viem, čo pre mnohé deti znamená mať počítač, notebook, či tablet. Aj počas dištančného vzdelávania často aj tí najlepší žiaci naháňali utekajúce písmenká na malých obrazovkách mobilov. Viacdetné rodiny často zápasia s nedostatkom financií. Snažia sa deťom zabezpečiť základné životné potreby a počítač je pre nich  darčekom, ktorý raz možno dostanú na Vianoce. Vidina predčasnej  vianočnej nádielky sa mi mihla v tú chvíľu pred očami. Nezáležalo na tom, že je ešte len október.

Vzápätí však prišli pochybnosti. V dnešnej dobe, kedy sa  stáva heslom spoločnosti porekadlo “Zadarmo ani kura nehrabe“  a  svetu vládne kritika a samé teoretické rady, ako čo spraviť lepšie od tých, čo nikdy nič neurobili. V dobe, kedy  ľudia ochotní pomôcť a priložiť ruku k dobrovoľníckej práci sú vnímaní ako blázni. V tejto dobe si niekto spomenul na malú dedinu uprostred stredného Slovenska, na malý AMAVET klub?

Za tým niečo musí byť…

Pár telefonátov, pár mailov. A bolo za tým niečo. Záhada sa vyriešila. Za všetkým stálo krásne srdce Anky Kravárovej, Mariána Blažeka a jeho synov. Stál za tým aj kopec práce a ochoty mladých   dobrovoľníkov, ešte len študentov, ktorí priložili ruku k dielu, aby našich 17 detí mohlo získať vlastný počítač. 17 detí, ktorých nepoznajú a pravdepodobne nikdy poznať nebudú. Je krásne niečo urobiť pre kamaráta, ale ešte krajšie pre úplne neznámeho človeka.

Neprešli ani dva týždne odo dňa, kedy prvýkrát zazvonil telefón. Aj Radko z Radenu priložil ruku k dielu a zabezpečil  nám odvoz, nakoľko do osobného auta by sa náklad nezmestil. O pár dní na to už počítače našli svoj nový domov na písacích stolíkoch v detských izbách sedemnástich starostlivo vybraných žiakov našej školy. Na stoloch detí, ktoré samé vedia, čo je dobrovoľnícka činnosť. Na  stoloch detí, ktorým táto malá čierna krabička pomôže v živote a ktoré si ju naozaj zaslúžili.

A tak sa naša rozprávka, ako všetky rozprávky, skončila šťastne. V Divíne niektoré deti budú mať v tomto roku Vianoce dvakrát. Raz v októbri, druhýkrát v decembri. S malým rozdielom. Na Štedrý večer prinesie darčeky pod stromček Ježiško a verím, že medzi nimi si deti nájdu nové klávesnice, či  myšky. O druhé Vianoce sa postaral  AMAVET klub 959, už spomenutá Anka, Marián a ďalší  dobrovoľníci či sponzori.

A ja, napriek  tomu, že som už stará na rozprávky, opäť začínam veriť, že ľudské dobro existuje. A to je asi tou najkrajšou rozprávkou, ktorej sa môžeme stať súčasťou. Za všetky deti ďakujem. A som hrdá na to, že môžem byť čo len malým zrnkom piesku niečoho tak krásneho, ako je dobrovoľnícka práca  AMVET-u. Šťastný je človek, ktorý dokáže robiť druhých šťastnými.

Ludmila Štupáková, vedúca AMAVET klubu 972, Divín