Profil AMAVEŤÁKA – Dávid Richter – odchádza

V rubrike AMAVET eRevue „Profil AMAVEŤÁKA“ vám formou rozhovorov predstavujeme už nielen úspechy AMAVET-u ako celku, ale najmä kto za týmito úspechmi sú, ako premýšľajú a konajú, a vlastne prečo to robia. S Dávidom Richterom sa zhovárala Anka Kravárová.

Dávid, vnímam ťa ako inventár sekretariátu AMAVET-u. Ako človeka, ktorý je vždy usmiaty a ochotný podať pomocnú ruku. Zaujíma ma, ako vidí Dávid Richter sám seba. Kto si? Ako by si sa charakterizoval?

Dobrá otázka. (smiech) Ako mladý človek.

Čo ťa priviedlo do AMAVET-u?

Môj príchod do AMAVET-u vlastne spískal môj spolužiak zo strednej školy. Dotiahol ma do „takej dobrej organizácie na konci Bratislavy, s ktorou chodil na tábory a robil zaujímavé veci.“ Dovtedy som o nej nevedel.
Vlastne, úplne tak to nebolo. V roku 2008 som bol ako súťažiaci na Festivale vedy a techniky AMAVET 2008 (FVAT) s projektom o tvorbe 3D fotografií. To bolo moje prvé stretnutie s AMAVET-om. Potom som už s AMAVET-om v kontakte nebol, až kým ma spomínaný spolužiak neoslovil, že existuje organizácia, ktorá robí super podujatia, tábory a že sa s ním môžem ísť na tieto aktivity pozrieť.

To bolo v ktorom roku?

V marci 2010, kedy som jeden deň strávil na prednáške na STU v Bratislave a druhý deň som už pomáhal v AMAVET-e ako brigádnik. Mišo Valíček vtedy pripravoval národnú konferenciu Junior Internet 2010, vtom čase ešte v hoteli Barónka, takže som rovno prišiel do finálnych príprav 5. ročníka súťaže a v marci som sa tejto akcie aj zúčastnil ako pomocný organizátor. Tam som sa zoznámil s Ľubošom Demovičom, ktorý je teraz predsedom odbornej hodnotiacej komisie súťaže Junior Internet a dodnes podporuje nádejných online tvorcov a programátorov v ich raste.

Spomenul si meno Ľuboš Demovič. Pre mňa je to stálica súťaže Junior Internet. Už vtedy bol predsedom komisie?

Pamätám si, že sa z role súťažiaceho, ako zakladateľ webovej stránky školy, presunul do role predsedu komisie, ale kedy presne to bolo neviem. Je to bývalý súťažiaci, ktorý dodnes ostal verný Junior Internet-u (JI).

V tomto roku 2022 sa konal koľký ročník?

(Dávid sa smeje a ráta na prstoch, lebo je neskorý večer a citujem: “kognitívne schopnosti už nie sú to čo ráno”)

Tento rok to bol už 17. ročník!

Pri JI si teda už 12 rokov. Čo vnímaš, ako najväčší posun v rozvoji tejto súťaže.

Za tie roky formovania JI vidím veľký prínos v tom, že vznikla komunita okolo tejto súťaže, ktorá sa priebežne rozrastá. Sú to dobrovoľníci, členovia odbornej hodnotiacej komisie (mimochodom tiež dobrovoľníci), ale aj partneri súťaže. Nabaľuje sa to ako snehová guľa. Pridávajú sa dobrovoľníci z radov študentov, ale aj úspešní ľudia, ktorí sú takpovediac za vodou, ale chcú mladých posúvať ďalej. Komunita rastie počtom, ale aj do kvality. Odbornej aj ľudskej. Vnímam to tak, že tým narastá aj hodnota tejto súťaže.

Stretol si v súvislosti s JI človeka z IT oblasti, ktorý sa ti do pamäti vryl naozaj hlboko? 

Pri organizovaní súťaže som mal možnosť spoznať veľa zaujímavých ľudí, ktorí bez nároku na odmenu majú chuť poskytnúť mladým svoje skúsenosti, rady, svoje know-how, aby sa posúvali vpred. Pre deti, ktoré prichádzajú do súťaže sú tak odborným, ale aj ľudským vzorom. Všetci vytvárajú jedinečnú atmosféru tejto súťaže a aj to je prvkom, možno výchovným, ktorý súťažiach zo základných a stredných škôl ovplyvňuje aj po ľudskej stránke. JI-čko aktivuje mladých ľudí a zapája ich do riešenia problémov okolo seba.

Na akých miestach sa súťaž za tie roky konala?

Nevymenili sme až tak veľa priestorov. Po rozpačitých začiatkoch v priestoroch jedného račianskeho hotela sa súťaž po krátkom čase stabilne etablovala v Bratislave na Fakulte informatiky a informačných technológií STU, kde nám vytvárajú ideálne podmienky na súťaž.

Máš predstavu, koľko detí prešlo za tie roky touto súťažou?

To by mohli byť už aj tisíce.

To je fantastické!

(Dávid sa smeje) No áno. Keď zoberieme, že každý rok to bolo okolo 100 až 150 súťažiacich, tak to už zrátame celkom slušný počet.

Si aj výkonným riaditeľom súťaže Festival vedy a techniky AMAVET. Aké boli tvoje začiatky?

Na festivale som bol najprv ako súťažiaci. V roku 2010 som do AMAVET-u prišiel ako brigádnik, v roku 2011 som bol ako dobrovoľník na ESI a v roku 2012 som do AMAVET-u nastúpil ako zamestnanec. V centrále bola vtedy súčasná riaditeľka Gabika Kukolová, koordinátor Junior Internet-u Mišo Valíček, koordinátorka pre Cesty za vedou a tábory Katka Lehotská a kluby mal na starosti Peťo Topoľský. Bol tam aj Vlado Vaculík, ktorý mal na starosti FVAT.

Takže k tejto zostave pribudol mladý Dávid Richter. Koľko si mal rokov?

Bol som mladé ucho, mal som 20 rokov.

Čo bolo po nástupe do AMAVET-u tvojou úlohou?

Pomáhal som Mišovi Valíčkovi s prípravou a organizáciou JI. Boli to väčšinou praktické veci ohľadom zabezpečenia podujatia. Medzi iným som pripravoval visačky a podobne. Pomáhal som pri klubovej agende a podujatiach.

V súčasnosti si výkonným riaditeľom súťaží JI aj FVAT, kedy a ako k tomu došlo?

Ako prvý projekt som po Vladovi Vaculíkovi, ktorého prezývame dodnes Vaco, prevzal v roku 2011 FVAT ešte ako brigádnik. Junior Internet pribudol až neskôr.

Z môjho pohľadu si dostal na starosti veľkú súťaž vo veľmi mladom veku. Vnímal si to ako stres?

Nejaké výrazné stresové situácie si nepamätám. Určite boli, ale rozmýšľam, že keď som ako také 20 ročné „ucho“ pobehoval po Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, objavil som sa aj v aule plnej účastníkov našej súťaže, tak to nebola úplne komfortná situácia. Bol som na očiach všetkých detí, musel som predstúpiť pred sto až stopäťdesiat účastníkov. Bol som na očiach všetkým. Dovtedy som komunikoval z pohodlia a pohody kancelárie a zrazu som mal všetkých ľudí pred sebou. Bol to úplne iný pocit. Aj keď som súťaž nemoderoval, ale keď som videl na mieste ten dav, pre ktorý som pripravoval program, cítil som tú „váhu“ vo vzduchu.

Dnes je z teba 30 ročné „ucho“. Necítim z teba stres. Napĺňalo ťa to, to je jasné. Kam ťa to posunulo?

Áno, napĺňalo. Keď som každý rok stretával ľudí na podujatí, tak som sa z toho veľmi tešil. Online komunikácia je niekedy z núdze cnosť, ale keď sa po dlhých mesiacoch s nimi naživo stretnem a vidím ich nadšenie, entuziazmus, tak mi to krásne vracia snahu, ktorú som do podujatia investoval. Oplatí sa ísť do situácií, ktoré nie sú vždy konformné a práve tie človeka posúvajú dopredu.

Určite boli aj úsmevné príhody z JI alebo z FVAT!

S víťazmi FVAT sme boli na Ruskej národnej súťaži pre mladých vedcov Vernadsky a v rámci podujatia sme mali možnosť si pozrieť Moskvu. Vybrali sme sa na Červené námestie, kde sme si chceli spraviť spoločnú fotografiu. Ako vždy a všade, zobral som so sebou slovenskú zástavu, nech reprezentujeme na vysokej úrovni 😊.
Pri fotení sme vysmiati rozprestreli slovenskú zástavu. Neuvedomili sme si, že Rusi si dajú tak veľmi záležať na bezpečnosti a kým sme sa odfotografovali, prišla k nám polícia. Prikázala nám zástavu okamžite schovať. Takže asi ako jediná výprava z AMAVET-u máme krásnu spomienkovú fotografiu z Červeného námestia aj so slovenskou vlajkou. Stihli sme to!

Bol si stabilným členom tímu aj na táboroch AMAVET-u. Bol si pri ich začiatkoch?

Keď som sa dostal k táborom, bol už vybudovaný pomerne stabilný tím dobrovoľníkov, ktorí tábory viedli. Bol tam Juraj Váňa a Miloš Králiček, ktorí boli dobrovoľníci v chorvátskom stanovom kempe v Baško Polje. Bol som ale pri veľkej zmene, keď sme sa zo stanov sťahovali do mobilných domov. Posledný tábor sme organizovali v roku 2020. Škoda, že covid tieto aktivity pochoval.

Takže práca v AMAVET-e obsahovala aj prácu s lopatou?

S kladivom, s lopatou, na kolenách s „karboškou“, ale aj s čistiacimi prostriedkami. Zdokonalil som sa nielen v domácich prácach, ale aj napríklad vo vodoinštalatérstve 😊.

Máš spomienku z tábora, ktorá sa ti vryla do pamäti?

Bolo to na táboroch, keď do Chorvátska chodili rôzne skupiny. Boli to rodičia s deťmi, školy v prírode, ale chodili aj deti z detských domovov a ich profesionálni rodičia. Spomínam si na momenty s deťmi, pre ktoré sme pripravili aktivity a ony boli vďačné za každú maličkosť, za každú minútu času, čo sme im venovali.

Vnímal si, že prítomnosť detí z detských domovov ovplyvňovala bežné deti z úplných rodín?

Mali sme tábory, kde sme premiešali deti z kompletných rodín a deti z detských domovov, alebo zo sociálne znevýhodneného prostredia. Tieto tábory boli iné. Deti dokázali spolupracovať, vnímať, hľadať riešenia. Rozprávali sa aj o svojom súkromí. Vedeli medzi sebou zdieľať svoje životné osudy, boli voči sebe otvorení a priateľskí. Dokázali si veľa odovzdať a pomáhali si. Bolo príjemné ich sledovať, ako sa z roka na rok menia.

Z toho čo hovoríš mám pocit, že na Chorvátsko spomínaš veľmi rád. Kedy začali denné tábory?

Keď sme v roku 2015 na sekretariáte vytvorili akreditovaný program Zvedaví vedci, začali sme školiť animátorov a táborových vedúcich. V rámci školenia sme potrebovali školených účastníkov priamo zapojiť do nejakých aktivít. Prípravou a realizáciou denných táborov, sme im vytvorili priestor pre získanie praxe. Keď je človek týždeň s deťmi, dokáže zo seba dostať maximum a vytvoriť kvalitný program. A popri tom nám vznikol krásny kolobeh. Do táborov sa nám vracali deti, ktoré keď už odrástli, mali naďalej chuť zostať s AMAVET-om v kontakte a zapojiť sa ako dobrovoľníci a animátori do táborov.

Dajme trošku aj zo súkromia. Aké sú tvoje hobby?

Milujem turistiku v horách s výhľadom, rád si vyvetrám hlavu aj na bicykli. Mám proste rád aktívny oddych v prírode. Na cyklistike ma baví hlavne to, že je človek nezávislý. Dá sa na ňom precestovať aj niekoľko sto kilometrov za zopár dní, posúvať svoje limity a prekonávať hranice štátov.

Rozhovor robíme preto, že po viac ako 10 rokoch z AMAVET-u odchádzaš. Aký je tvoj odkaz na rozlúčku? 

V AMAVET-e som zažil viac ako 10 úžasných rokov, počas ktorých som stretol veľa zanietených učiteľov, dobrovoľníkov a detí. Som za to veľmi vďačný. Verím, že na Slovensku budú tieto deti nielen vyrastať, ale títo šikovní a vzdelaní ľudia tu aj zotrvajú.

AMAVET-u želám ďalších úspešných, minimálne 32 rokov plných elánu a nových nápadov. Verím, že človek, ktorý preberie po mne štafetu pridá súťažiam nový lesk.

Ďakujem za inšpirácie klubovým vedúcim, z ktorých každý ma nejakým spôsobom obohatil. Prajem im veľa klubových i osobných úspechov. Teším sa, ak sa aj o rok uvidíme na FVAT, určite sa prídem pozrieť na nové vedátorské objavy!

Dávid, ďakujem za rozhovor a želám Ti veľa úspechov na novom pracovisku, aj v osobnom živote.

Zhovárala sa Anka Kravárová.