Profil AMAVEŤÁKA – životné náhody?

V rubrike AMAVET Revue „Profil AMAVEŤÁKA“ vám formou rozhovorov predstavujeme už nielen úspechy AMAVET-u ako celku, ale najmä kto za týmito úspechmi sú, ako premýšľajú a konajú, a vlastne prečo to robia… V dnešnom rozhovore sa vrátime trošku viac do minulosti a spýtame sa prečo to robili a čo im to po dlhých rokoch dalo.

Nie náhodou som použil množné číslo. Budú dvaja amaveťáci: Mgr. Alena Moravcová a Mgr. Ján Polča. Tip sme dostali od PaedDr. Mirka Vojteka, vedúceho AMAVET klubu 655 v Bardejove. Alenka je dnes jeho švagriná a Janko je jeho bývalý žiak. Písal sa rok 1991 a AMAVET mal jeden rok existencie…alebo bolo to už v roku 1990, keď AMAVET vznikol?

  • Alenka, ako si dnes spomínate na Vaše členstvo v AMAVET klube?

Členkou v AMAVET-e som sa stala ešte ako žiačka na základnej škole, prostredníctvom nášho učiteľa Mira Vojteka. AMAVET vtedy len začínal a keďže to bolo už dávno, na podrobnosti si teraz už nepamätám. No v živej pamäti mi zostal výlet do Paríža, na ktorý sme išli vďaka tomuto členstvu. Cestovali sme autobusom so spolužiakmi, dvoma učiteľmi a členmi z iných klubov a spoznávali sme cudzí svet. Bol to môj prvý výlet do zahraničia (a nielen môj, pretože dovtedy sa cestovať do zahraničia veľmi nedalo) a tak som sa niekedy cítila ako Alenka v krajine zázrakov 😊. Dodnes si živo spomínam, ako sme s rešpektom stúpali na Eiffelovú vežu a z jej druhého poschodia sme obdivovali obrovský Paríž. A potom sme utekali dole, pretože sa blížila búrka a my sme sa báli, že nás zachytí na veži. Bývali sme v hoteli, kde všetko sa otváralo pomocou čipových kariet. Teraz je to normálne, no v tom čase to bolo pre nás niečo úplne nové. Toaleta fungovala na semafor 😊. Navštívili sme múzeum Louvre, zámok Versailles, preši sme popod Víťazný oblúk a aj ako malá školáčka som si uvedomovala, že takéto chvíle sa tak často opakovať nebudú.

  • Janko, rovnaká otázka aj pre Vás. Aké sú Vaše spomienky na začiatky v AMAVET-e?

Teraz asi očakávate nejakú obsiahlu odpoveď. Odpoveď, že všetko bolo WAU a SUPER vás asi neuspokojí. Ale naozaj bolo všetko super, nové, nevídané… AMAVET priniesol nové možnosti, dovtedy nič podobné neexistovalo. Vďaka AMAVET-u som sa dostal k prvému počítaču, k prvej 286 – ke… Vďaka zájazdom organizovaných AMAVET – om som videl Mníchov, Paríž…  

  • Na, dnes už historických fotografiách s patinou, máte v ruke spájkovačku a na druhej ste pred monitorom možno jedného z prvých počítačov. Čo vo Vás vyvoláva pohľad na dávnu históriu dnes?

Hmm, neviem si vysvetliť ako som mohol tak rýchlo zostarnúť 😊 Keď vidím tieto fotografie, tak musím porovnávať dnešné deti a nás vtedy. Dokázali sme sa tešiť z každého aj malého úspechu, vedeli sme sa nadchnúť pre vec, všetko nás zaujímalo… Dnes mám pocit, že dnešné deti hrozne plytvajú možnosťami, ktoré majú. Všetko len pasívne sledujú bez hlbšieho záujmu.  

  • Alenka, Mirko Vás učil od 5. ročníka. Prezraďte na neho, bol prísnym učiteľom? Ako Vás ovplyvnil na ceste do dospelosti?

Miro bol učiteľ, ktorý hovoril potichu, a tak sme aj my museli byť ticho, aby sme ho dobre počuli. Nebol prísny, no mali sme rešpekt. Ja som mala jeho hodiny rada, vedel zaujať pozornosť nielen učivom, ale aj inými informáciami a zaujímavosťami k danej téme. Učil ma fyziku a informatiku. V tej dobe počítače nemal hocikto, ani my doma sme nemali, ale v škole sme mali dobré vybavenie na tú dobu. Mne sa informatika, a všetko s tým spojené, veľmi páčila. Vďaka Mirkovi sme mohli so spolužiačkou Aničkou chodiť namiesto niekoľkých hodín výtvarnej, učiť sa kresliť pomocou počítača (teraz už neviem, aký kresliaci program to bol), učili sme sa programovať a zapojili sme sa do programovacej súťaže. A neskromne poviem, že som vyhrala vo svojej kategórii 😊. Pre mňa prítomnosť Mirka v našej škole, a aj samotná účasť v AMAVET-e, mi dala nový rozhľad a možnosti.

  • Dnes ste Mirkovou švagrinou…

Mirko je teraz manžel mojej sestry. Pri ich zoznámení som nebola, no ich chodenie som „ostro sledovala“ 😊 Bola to pre mňa zaujímavá situácia, pretože z učiteľa sa zrazu stal môj budúci švagor. Zo začiatku som nevedela, či mu mám vykať, alebo mu môžem tykať, ale postupne som si zvykla. A náš vzťah sa neskôr posunul ešte do ďalšej úrovne, pretože keď som už pracovala ako učiteľka, stal sa Mirko aj mojim kolegom.

  • Čomu sa venujete dnes?

Stala som sa učiteľkou matematiky a chémie. A momentálne som sa vrátila na „miesto činu“ a učím na základnej škole v Marhani, kde som chodila aj ja, a mojím zástupcom je Janko Polča a riaditeľkou je moja sestra a zároveň Mirova manželka Monika.

  • Janko, Vy ste boli v siedmom ročníku, keď Mirko Vojtek bol Vašim učiteľom. Ako Vás inšpiroval do života?

Pomôžem si hláškou z jednej skvelej českej filmovej komédie. Pán učiteľ Vojtek priniesol do školy „ nový svěží vítr“ . Odrazu sa vďaka nemu objavili nové veci, tuctová dedinská škola sa stala priekopníkom vo využívaní počítačov pri vyučovaní atď. Vďaka nemu som pričuchol k elektronike, mohol sa prvýkrát popáliť spájkovačkou 😊. A aj vďaka nemu som si po skončení základnej školy vybral štúdium na elektrotechnickej priemyslovke.

  • Janko aj Alenka, Mirka sme už dosť „ohovorili“, ale zo všeobecného pohľadu máte pocit, že činnosť v AMAVET-e vás vyzbrojila do života, do práce, s nejakou pridanou hodnotou?

Alenka: Činnosť v AMAVET-e bola pre mňa možnosť zažiť niečo nové, niečo, čo by som inak nevidela a nezažila. A aj keď sa tomu momentálne nevenujem, vždy mi to pripomína, že niekedy stačí len začať a keď vytrváme, postupne sa ukážu možnosti ako ďalej napredovať.

Janko: Určite áno… vďaka AMAVET-u som mohol robiť to, čo ma bavilo. A baví dodnes.

  • Pre oboch, čo by ste odkázali vašim dnešným nasledovníkom – žiakom, ale aj učiteľom?

Alenka: Nebojte sa skúšať nové veci a buďte vytrvalí, aj keď sa na začiatku nedarí!

Janko: Žiakom – máte možnosti, nepremárnite ich. Máte zdroje, využite ich. Získavajte informácie, učte sa, nič, čo si osvojíte vám nebude v budúcnosti prekážať…práve naopak.

A učiteľom? Ukazujte cestu… Určite nie všetci dôjdu presne do cieľa, ale oplatí sa to😊.

  • Určite máte obaja veľa životných cieľov, na ktoré vám nezostáva čas. Ale predsa, ktorý z nich mienite realizovať v najbližšom čase?

Alenka: Dnešná doba je veľmi turbulentná,  a preto môj konkrétny cieľ je čo najlepšie sa v tejto dobe zorientovať a prispôsobiť sa, aby terajší žiaci, ktorých učím, aj napriek sťaženým podmienkam, získali čo najviac.

Janko: Fúúha, nerád si robím nejaké veľké plány. Budem veľmi rád, keď skončí táto pandémia a vrátime sa do normálu. Pred pandémiou sme v škole mali rozbehnuté rôzne aktivity, ktoré sme museli prerušiť. Veľmi dobre sme mali rozbehnutý robotický krúžok, zúčastňovali sme sa súťaží – aj na medzinárodnej úrovni. V školskom roku 2017/18 Central Europe South Eeast Semifinals, Łódź, Poľsko, v roku 2018, sme obsadili 1. miesto v celoslovenskej súťaži Robotická liga, v roku 2019 2. miesto v tej istej súťaži…  A v súkromí ? Nenudím sa, máme dvojročnú dcérku, presťahovali sme sa do novopostaveného domu… Všetko sa točí okolo toho.

Za úprimný rozhovor ďakuje Ján Nemec