S finalistami Festivalu vedy a techniky AMAVET do Moskvy:

Síce online, ale veľmi úspešne!

Na jar tohto roku boli zrušené viaceré medzinárodné súťaže pre žiakov, ktorí sa tešili na prezentáciu svojich úspešných projektov z oblasti vedy a techniky. Podobne ako AMAVET, niektorí organizátori takýchto podujatí sa tiež rozhodli spraviť akciu online. A tak sa v apríli mohli zúčastniť aj naši finalisti na Vernadsky National Contest of Student Research Project, ktorý sa tradične zvykol uskutočniť v Moskve.Žiaci sa prihlásili s tromi vynikajúcimi projektami. Každý z nich prakticky prináša nové poznatky či inovácie do danej disciplíny, čo sa odrazilo aj v celkovom hodnotení súťaže. V kategórii Inžiniersky výskum obsadil prvé miesto Jakub Nagy so svojim projektom „Pikobalón“, ktorý bol ocenený za rozvoj medzinárodnej vedeckej spolupráce. Druhé miesto v tejto kategórii obsadil Michal Miškolci a Stanislav Jochman. Ich projekt s názvom „Autonómna všesmerová robotická platforma schopná lokalizácie objektov“ bol ocenený za prínos do rozvoja robotiky. V kategórii Medicína zabodoval Viliam Glézl s projektom „Testovanie aktivity Epigallokatechín-3-gallátu na bunkách kolorektálneho karcinúmu in vitro“. Obsadil prvé miesto a bol ocenený za najkomplexnejší vedecký prístup.

Čo to vlastne znamená?

S Jakubom a Viliamom sme sa porozprávali o projekte, o plánoch do budúcnosti, ale aj o ceste, ktorá ich postupne priviedla tam, kde sú. S prezentáciou svojich úspešných projektov už majú viac skúseností. Na úvod som sa ich spýtal, ako by svoj projekt stručne opísali niekomu, kto o téme ešte nič nepočul.

„Je to malá sonda, ktorá vie letieť na balóne veľmi ďaleko a zbiera nejaké dáta. To je základ, no každý sa potom pýta niečo iné a podľa toho viem ísť do rôznych smerov“ rozvinul tému Jakub, ktorý sa popularizácii témy rád venuje systematicky a zaznamenal už viacero výstupov v médiách. Najčastejšie sa ho ľudia pýtajú, či tam môže dať aj kameru. „Všetci chcú kameru. Kamera je cool, super, ale snažím sa vysvetliť, že to síce je možné, bolo by to náročné, no prínos je celkom malý. Možno niekedy v budúcnosti pôjdem aj týmto smerom“.

Viliam sa zameriaval na testovanie špeciálnej látky a jej vplyv na bunky rakoviny hrubého čreva v laboratórnych podmienkach, ktorá sa v malých množstvách nachádza v zelenom čaji (epigallokatechín-3-gallátu). „Museli sme nájsť laboratóriá, kde by sa dal tento experiment uskutočniť. Vznikla z toho pokročilejšia štúdia, kde teraz riešime rezistenciu týchto nádorových buniek. Bunka si dokáže vytvoriť rezistenciu voči chemoterapeutiku, no a my sa snažíme tento jav liečiť pomocou epigallokatechín-3-gallátu“.

Od školských lavíc k laboratóriám

Niektorí žiaci potrebujú impulz, ktorý naštartuje ich záujem o vedu a nasmeruje ich v ďalšom štúdiu. Iných to zase odmalička prirodzene tiahne ku skúmaniu. Toto je aj prípad našich finalistov, ktorí sa o vedu a techniku začali zaujímať už od základnej školy. Viliam sa zaujímal primárne o medicínu: Postupne som prešiel k vede a zaujímal som sa o biomedicínske vedy. Začal som s tým už v 7. ročníku na základnej škole, kedy som na biológii vedel, že toto je to, čo chcem robiť“.

Pre dobrý rozvoj je tiež dôležité mať podporu, porozumenie a aj niekoho, kto by žiaka v skúmaní viedol. Ešte lepšie je mať takýchto ľudí viac, ako v prípade Jakuba. Na začiatku som sa rozprával hlavne s dedkom, lebo on je elektrikár. Nosil mi vždy rôzne veci, kábliky, súčiastky. Doteraz to takto prebieha a stále ich využívam. Domá mám 10 kilometrov káblov. S ním som veľa vecí riešil, určite to bola výhoda. A stále aj riešim, keď mám nejaký projekt. Postupne som získal veľa kontaktov. Viem sa na niekoho obrátiť s optikou, programovaním, ale celkovo si viem nájsť veľa informácií online“.

Viliama viedla po vedeckej stránke doktorka Matúšková z Ústavu experimentálnej onkológie. Strašne dlho sme hľadali laboratóriá, kde by sme projekt mohli uskutočniť. Volali sme na ústav, kde nám odporučili skontaktovať pani doktorku Matúškovú. Tej som napísal mail. Problematika ju zaujala, začali sme to ďalej riešiť a potom som prišiel do laboratórií. Odvtedy pracujem na tejto práci stále“.

Nájsť takéto miesto však nebolo až také jednoduché. Trvalo to vyše pol roka. Volali sme asi do 20 laboratórií, aj súkromných, a nikto nebol ochotný spolupracovať. Buď čas alebo materiálne zabezpečenie, vždy tam bolo strašne veľa problémov“. Školské podmienky už pre projekt na takejto úrovni neboli dostačujúce. Školy však stále môžu veľkou mierou prispieť k napredovaniu svojich žiakov aj v rámci mimoškolskej činnosti. Zvolenské Gymnázium Ľudovíta Štúra je v tomto dobrým príkladom: So školou sme mali veľmi dobrú spoluprácu. Preplácali nám skoro všetko, aj materiálne náklady na projekt. Ten biologický materiál v laboratóriách bol dosť nákladný, takže so školou bola výborná spolupráca. Bez problémov uvoľnili aj pedagóga, ktorý mohol ísť so mnou na tri dni“.

V Moskve aspoň virtuálne

Je dobré, že sa zrealizoval Vernadsky contest aspoň virtuálne. Ja som mal ísť do Ameriky, ale tam to zrušili úplne. Ani online prednášky. Nič. Na conteste síce neboli špecialisti na onkológiu, ale boli tam profesionáli, ktorí sa venovali molekulárnej biológii, takže otázky boli dobré. Jediný problém bol jazyková bariéra. Akonáhle sme doprednášali, oni prepli do ruštiny a pokračovali v ďalších projektoch, kde sa už rozprávali po ruskyzhodnotil svoju skúsenosť Viliam.

Podobné podujatia sa osvedčili aj ako dobrá príležitosť spojiť sa s mladými ľuďmi, ktorí sa špecializujú na podobné témy. Cenné kontakty nazbieral aj Jakub. Ešte doteraz komunikujem s Nemcami, ktorí mali projekt z podobnej kategórie. Počas konferencie sme sa skontaktovali so študentami, ale medzitým mi stihol napísať aj ich mentor. Písal som si asi s tromi ľuďmi naraz, bola to zábava. Tieto súťaže majú do veľkej miery networkovací aspekt. Aj keď to bolo len online, vyšlo to“.

Vernadsky contest bol takým vyvrcholením pre úspešné projekty z Festivalu vedy a techniky AMAVET 2019. Víťazi tradične cestujú svoje diela prezentovať na svetovej úrovni. Tu však práca nekončí. Práve naopak, vyzerá to skôr ako dobre rozbehnutý štart.

Čo ďalej?

Jakub opísal novú prínosnú spoluprácu s projektom, ktorá už aj prebieha: Jedna súkromná škola na Cypre má učiteľa, ktorý získal granty a spravili si tam vesmírne stredisko. Chceli spraviť pikobalón. Kúpili si nejaký od Američana, no neboli s ním spokojní. Asi mesiac dozadu ma skontaktovali s tým, že získali prostriedky. Fungovalo by to tak, že ja budem mať doma laboratórium a oni budú mať na Cypre úplne totožné vybavenie. Bude tam viacero tímov žiakov, ktorí budú môcť spolupracovať na tomto projekte. Potom ma tam zavolajú na udalosť, kde spravíme štart pikobalónov“.

Viliam by chcel ísť najradšej študovať biomedicínske vedy do zahraničia a potom pokračovať aj v doktorandskom štúdiu. „Rozvinuli sme väčšiu spoluprácu a spravili sme teraz výskum, takže tú prvú časť výskumu budeme publikovať v žurnáli Biomedical. Je to rozsiahlejšia téma a budeme na tom aj ďalej pokračovať. Myslím si, že sa dá na tom stavať. Teraz vyhodnocujeme dáta a akonáhle sa všetko otvorí, tak pôjdeme zase do labákov. Raz dúfame, že z toho niečo bude. Možno aj svetové ocenenie“. Tento projekt bol výnimočný aj tým, že už aj priniesol nové poznatky v danej oblasti a výskum vyzerá sľubne.

S dobrými výsledkami a pozitívnym prístupom sa otvárajú možnosti aj Jakubovi, ktorý už dlhšie spolupracuje so Slovenskou organizáciou pre vesmírne aktivity. Tento rok som pomáhal navrhnúť solárne články na satelit, ktorý podporila aj NASA a niekedy v novembri pôjde do vesmíru. Chcel by som v tom pokračovať najbližší rok – dva. A potom? Absolútne neviem čo bude ďalej. Spomínaný cyperský učiteľ si plánuje spraviť PhD. a vybudovať prvý cyperský satelit. Je dosť možné, že by som sa aj ja na niečom takomto podieľal. Dávnejšie som sa rozprával s Chemickou fakultou UMB v Banskej Bystrici. Oni by mali priamo záujem niečo takéto komerčne využívať na výskum. Pozvali ma, aby som prišiel spraviť prezentáciu. Som však perfekcionista a snažím sa spraviť niečo čo najlepšie, a potom môžem o tom s nimi rozprávať. Zároveň mám kontakt na SHMU, kde sa plánujem porozprávať priamo s meteorológom, či má niečo takéto pre nich význam“.

Môžete si to tiež vyskúšať

Žiaci, či rodičia často nevedia, aké majú možnosti. Popularizácia vedy bola vždy dôležitá a preto si ceníme každého, kto v tejto oblasti priloží ruku k dielu, pretože nie každý odborník má motiváciu svoje výsledky sprostredkovať aj širšej verejnosti. Jakub má špecifický prístup v tom, že propaguje svoje projekty a robí návody pre začiatočníkov. Na začiatku bol môj projekt na osobný rozvoj a stále mi to pomáha. Naučil som sa veľa vecí. Teraz to beriem tak, že hlavný cieľ je popularizácia. Ďalší krok by mal byť reálny vedecký výskum, kam by som sa chcel postupne dostať“.

Svoj projekt Jakub označil ako takú bránu do elektroniky. Prezentoval ho už pred množstvom ľudí a niektorých sa mu podarilo inšpirovať, aby si sami skúsili zostrojiť pikobalón. Páči sa mi, keď je to rozšírené. Vždy som sa o to snažil. Ja niekedy prídem za mamou, že jej chcem niečo ukázať, niečo vysvetliť. Občas toho už bolo veľa, najmä keď som bol mladší. Dnes už viem zhodnotiť, čo niekoho zaujíma, a čo nie. Páči sa mi to z osobného pohľadu, keď je o tému záujem, ale aj z hľadiska projektu a jeho potenciálu, je to prínosné. Od Festivalu vedy a techniky AMAVET som mal množstvo mediálnych výstupov. Vždy sa snažím rozšíriť ten „message“, že treba riešiť vedu“.

Čo by Viliam odporučil tým, ktorí by si to tiež chceli vyskúšať, uvedieme namiesto záveru: Netreba sa toho báť. Treba nájsť laboratóriá, kde bude niekto ochotný spolupracovať. Keď som prvýkrát prišiel do labákov, nevedel som poriadne ani ako sa tam zapína svetlo, a teraz pracujem skoro sám. So všetkým vybavením, prístrojmi, som sa naučil do dvoch týždňov pracovať. Teraz môžem robiť na výskume, zhromažďovať si dáta. Netreba sa báť, treba ísť do toho. Potom to prinesie ovocie“.

Zhováral sa Lukáš Procháska, AMAVET