11 okt Učenie z Donbasu na mobile vystriedalo online učenie na notebooku z AMAVET-u

Naše stretnutie bolo pôvodne pracovné. Keď som vybavila svoje pracovné povinnosti, nedalo mi to. Naštartovala som svoju ruštinu a prejavila záujem. O nich, ako o ľudí.
„V Donbase sme mali 13 základných škôl. Dnes už stoja len dve. Ostatné sú zničené“, povedala mi na prvom stretnutí mama malej Veroniky. Čo s príbehom Veroniky spája AMAVET?
Príbeh 1 – Veronika

Bolo to pre mňa silné. V podstate sa všetko točilo okolo bombardovania a strát. Na ľudských životoch, na majetku, na vzťahoch. Vojna rozdelila rodiny. Časť sa dostala na západ od Ukrajiny, časť do Ruska. Do Ruska odišli hlavne tí, čo žili v pohraničí, majú tam blízku rodinu alebo len verili, že tam budú v bezpečí.
Položila som otázku: A uvidíte sa ešte?

Pozerali sme s pani Svetlanou na seba a obe len neurčito pokrčili plecami. Uvedomila som si vnútornú silu, ktorú títo ľudia v sebe musia každý deň nájsť.

Zaujalo ma, ako po celý čas malá Veronika sústredene sledovala mobil pred sebou. Pani Svetlana sa pousmiala a vysvetlila, že Veronika je práve v online spojení so svojou učiteľkou v Donbase. Po chvíli si Veronika nahlas odfúkla, vystrela sa a veselo oznámila, že jazyk (písanie) konečne skončil a o chvíľu začne matematika. Oči jej svietili, vraj informatiku mali včera. V rohu izby sedela sústredene pri online vyučovaní aj staršia sestra.

Pomyslela som si, že asi vyrušujem, ale pani Svetlana pokračovala. Cítila som, ako dobre im padlo porozprávať sa. Alebo skôr, vyrozprávať? A tak som počúvala. Informácie z prvej ruky.

Rodina pochádza priamo z Donbasu. Na Slovensko prišli v marci 2022 a mali to šťastie, že im mal kto pomôcť s ubytovaním. Otec rodiny ostal na Ukrajine, pani Svetlana si v Bratislave našla prácu, ale pre ich dve školopovinné deti sa miesta v škole zatiaľ nenašli. A tak som sa pýtala na ich online režim.

Mama Svetlana hovorí, že učiteľky, ktoré vyučujú, ostali v Donbase a učia priamo odtiaľ. Ani neviem, či to považujem viac za obdivuhodné, alebo šialené. Asi čosi z oboch.

Pre deti sú tieto ženy oporou. Keďže nechodia do slovenskej školy, nemajú okolo seba kolektív rovesníkov, s ktorými by mohli nadviazať užší vzťah, ľahšie sa učiť jazyk, nadväzovať kamarátstva. Napriek tomu sa títo ľudia vďačne usmievajú.

Hovoríme aj o tom, ako sú viacerí ich známi opäť na Ukrajine, ako sú radi, že sú doma. Vrátili sa do oblastí, ktoré nie sú ohrozené, kde sa už nebojuje. S povzdychom skonštatovala, že ich rodine to tak skoro nehrozí.

Keď som popri rozhovore sledovala Veroniku „v škole“, ponúkla som pomoc AMAVET-u, cez náš klubový projekt Podaj notebook ďalej! Slovo dalo slovo. Maroš Blažek nachystal vynovený notebook a o týždeň neskôr sme sa stretli znovu. Do poslednej chvíle vraj neverili. Veronika bola zaskočená, mama vďačná.
Aj toto sú prejavy radosti!

Príbeh 2 – Vadim

Prešiel týždeň a odovzdávame ďalší notebook.

Príbeh Vadima je podobný. Ostatne ako X ďalších na Slovensku. Jeho rodina pochádza z Luhanska, zažil sťahovanie do dedinky v Doneckej oblasti a následne evakuáciu na Slovensko. Vojna rozdelila aj túto rodinu.

Aj Vadimov otec ostal na Ukrajine. Mama s deťmi sa ocitla v Bratislave. Všetko ostatné je ako cez kopirák. Mama pracuje v Bratislave, siedmak Vadim sa učí online cez mobil, jeho sestru čaká škola až o rok. Ani on nemá miesto v slovenskej škole a sociálne kontakty detí sú obmedzené.

Nikto z nich sa nesťažuje. Usmievajú sa. Pani Nasťa ma vyprevádza až na ulicu a hovoríme o tom, že by sa radi vrátili domov. Nemajú ale kam. Ich dom už nie je, nie je tam ani voda, ani elektrina… Nevie čo bude, ale potrvá to ešte dlho. A vrátili by sa veľmi radi.

Covid už dávno prehučal. Naše deti sa vrátili do škôl, aby boli v kolektíve a učili sa spoločne pri veľkej školskej tabuli. Utíchli aj veľké kampane na pomoc utečencom. Vrátili sme sa k vlastným problémom. Ale títo ľudia tu sú. Stále. Bez rozruchu žijú vďačne každý nový deň a vždy keď to dokážu, pomáhajú si navzájom.

Odchádzam. Uvedomujem si, že tieto stretnutia potrebujem vyrozprávať chlapcom, ktorí notebooky dávajú vo voľnom čase dohromady a posunúť im aspoň trochu tej úprimnej vďaky, ktorej sa mi ušlo. Som rada, že cez AMAVET revue to dokážem zdieľať aj s vami.

Vo vnútri ma hreje, že aspoň formou repasovaných notebookov sme v tomto momente pomohli skvalitniť každodenný život dvoch mladých rodín.

Anna Kravárová
AMAVET klub 959 v Bratislave
Podaj notebook ďalej!